Cítim tak obrovskú škálu emócií, ktoré nie je možné opísať.
A tak ich vkladám do slov, ktoré zdanlivo ničím nevypovedajú stavu mojej duše. Vkladám ich do piesní,
ktoré spievam osamelým stromom,
ktoré niekto posadil príliš ďaleko od seba.
Do kaše s maslom. A do mojich vlasov, keď sa češem.
Do obrazov a pohybov rúk, keď v obchode vyberám múku z regálov.
Do pohľadu na tvoje pery, keď vyslovujú áno.
Do maminých dlaní, ktoré hrejú srdce.
Zo stromov,
sadá prach na náš domov .
Prach z hviezd, ktorý sa odhodlal zniesť
na tvoje srdce zlatú prikrývku.
Aby si poznala, že prachov je mnoho,
dívaj sa nebo
a v konároch stromov, nechaj dušu rásť.
V priestoroch tmy
na opustených kopcoch
počujem hlasy nočných volaní.
Sú mi blízke, ako kvapky vody na končekoch prstov.
Dávajú jemnosť a podmanivosť opojenia.
Toho stavu, ktorý je vo mne,
pri pocite dotyku vlastnej kože vlastnou kožou.
Zaspala som, a keď som sa zobudila,
všetko bolo inak.
Rozčerená hladina,
mám naopak ruky.
Mokré telo, opreté o dvere nášho domu.
Vkročím odnikiaľ ku mne.
Sadnem si naopak.
V očiach mám kvapky dažďa a ponáram sa hlbšie do skrytu duše.
Čím ďalej, tým viac to bolí.
Čím viac, tým ďalej môžem ísť.
Keď prijímam, precitám.
Keď púšťam, plačem.
Keď plačem, hojím.
Nejde to, všetko sa spomalilo na prítomné.
A prítomné je tiché.
Tiché dáva odpoveď.
Odpoveď vedenia bez slov.
Odpoveď o stave vody.