Lucia  heribanová

              Filmovej fotografii sa venujem od roku 2008.
Od samého začiatku mojej fotografickej tvorby to bol práve filmový aparát, ktorý sa stal mojim verným kamarátom. Digitálna fotografia v tomto období už slávila nemalé úspechy,
no mne stačil jeden pohľad na staručký ruský fotoaparát, na ktorý fotografoval môj starký a po ňom moja mamina.
A to celé sprevádzané silným pocitom vnútorného magnetizmu spôsobilo, že nevediac ako, čoskoro na to som si  založila do foťáka svoj prvý film. 
           Odvtedy to začalo intenzívne. Akoby som vedela, čo mám robiť, akoby,...
 to celé bolo mojou súčasťou už od pradávna.
          Digitálnemu foťáku som sa vyhýbala oblúkom, a i keď som približne rok na to dostala ako darček práve digitálnu zrkadlovku, o pár mesiacov som ju predala.
Počas nasledujúcich niekoľko rokov som mala možnosť navštevovať krásny ateliér, spolu s plne vybavenou tmavou komorou a tu započala práve moja cesta učeniu sa tomuto krásnemu umeniu, skrze moje vlastné ruky.
Od začiatku, do konca.

Život a jeho dianie sú však tajuplné, ako jediné zrnko piesku, ticho ležiace uprostred púšte.
Nevedno, vedno kde je. 

           A tak, aj moja cesta fotografická, začala sa postupne odo mňa vzďaľovať a vzďaľovať.
Akoby prestávala existovať.
...Láska najväčšia. Odchádzala a odchádzala...
Občas som ešte tu i tam brávala fotoaparát so sebou, avšak postupne som úplne stratila kontakt s tmavou komorou.
          Z občas, sa časom stalo vôbec. 
Fotografiu som zo svojho života vyčlenila úplne. Nechýbala mi, skôr som sa jej stránila.
Vadila mi jej nedotknuteľnosť a prílišná abstraktnosť. Nepochopiteľnosť. Nebolo mi za ňou smutno.
Túžila som vytvárať hmotné veci, hmotné umenie, fotka mi prišla málo užitočná. 

       Okamih zmení všetko.

           Považovala som mňa a fotografiu za ukončenú stanicu. Navždy.
Ani snaha a presviedčanie mojej rodiny a priateľov, aby som sa k fotke vrátila nepomáhali.
Naopak, mala som ešte väčší odpor a cítila som neprekonateľnú vzdialenosť.



           Tak, ako jediný moment odnesie všetko, má na svojom opačnom konci tú ohromnú silu vrátiť nás do života,ukázať nám možnosť žiť, skrze čerstvo vdýchnutý vietor. Skrze jeden správny krok. Skrze múdrosť a pochopenie, ktoré nechceli byť prvotne ani múdrosťou, ani pochopením. Skrze smútok i bolesť. Skrze plač a nádej. Skrze priepasť. Cez ktorú sa objaví lúč svetla.


                                                                                             Prišla fotografia ku mne. 

To čím žijeme, čo robíme, čomu dávame skrze seba vzniknúť, čomu vdychujeme život, ako sa pozeráme, ako hýbeme, či smejeme, každý malilinký poryv nášho tela a duše, tým všetkým utvárame seba a vesmír. Ked vsak plynieme, badáme že možno ani tak to nie sme my kto vytvára vesmír, ba ani dokonca vesmír nás netvorí. Je to zrazu akýsi                                  most a silné prepojenie ktoré sa stáva nepopísateľným, ked plynieme život sa deje.                                                             
Prišla po veľkej životnej zmene a úplne nečakane. Doslova v jedinom momente, kedy mi to zrazu došlo.                                                                                               

       Trvalo to 7 rokov a trvalo to okamih. Odrazu, sa vynorila. Celkom iná, transformovaná, osvetlená, vrúcna, ľahká a nežná. Tajomná a nikde nekončiaca, neustále vznikajúca a zanikajúca. Ako život sám. Netlačiac, lebo keď tlačiaca, tak boliaca. Trpezlivá, i keď občas nedočkavá....taká obyčajná-


        Moja tvorba sa vyvíja spolu so mnou a každým jedným dňom je iná, a nachádzam v nej nové možnosti, tak ako aj v sebe. Teší ma utvárať obrazy môjho videnia a vnútorno - vonkajšieho sveta.
Teší ma, že to čoho som sa predtým bála, že je príliš iné, príliš málo, či veľa, si aj skrze fotku nachádza cestu a odtlačok na ceste životom. Fotografia mi umožňuje žiť v prítomnosti, snívať a zároveň utvárať hmotný odtlačok.
Či už v digitálnej forme, alebo remeselnou prácou s filmom, no v neposlednom rade v živom kontakte s ľuďmi, prírodou, svetom, ktorý fotografujem. Už to vnímam inak a som za to vďačná.
        Ďalšou dôležitou slučkou, ktorá sa uvoľnila a rozviazala, bolo keď som prijala digitálny fotoaparát do môjho života.
To ale bolo :-) O tom ale zas napíšem niekedy inokedy...




zima 2020.