Sníh
Sedím a uprene hľadím na nebo, alebo kamsi.
Svietia tam také malé svetielka.
Neviem kde som a kým som, ale vidím tie malé svetielka.
Sú mi všetkým. Vnímam iba ich.
Nohy propletené mám a nejsem víc už sám.
Z hory sneží ranní sníh, prach v zemi mi dává klid.
Klid, že moje nohy, střetnou raz ten práh.
Sněhobílou krajinkou, posetou jak mák.
Pohladí mi moji duši a ten den už nezbude mi nic jen z prázdna které tuším ostat pouhým světýlkem.
A tak teď, když už to tuším nezbývá mi než je tuší
napsat na zeď, motýl jsem.
Bledomodrou krajinkou
Bledomodrou krajinkou, unášam sa.
Spím, ešte spím. Som ako vtáča, ktoré spadlo z hniezda.
Pod konármi čosi číha, mokrý anjel našiel si ma.
Minulú noc strašne lialo, všetky pierka mu zmáčalo.
Ostal celkom bez tela. Nič, len kúsok papiera, čistý ako sneh.
Nevadí ti, že tu nie som?
Veď si pri mne a ja viem to. Nechcem žiadne dôkazy.
V tom momente prišiel vtáčik, posadil sa na obláčik,
spadli z neho pierka dve, malé kúsky mosadzné.
Svetlé ako moje oči.
Drž sa, už o chvíľu skočíš,v nenávratne života.
Bez dôkazov v tvoju vieru, s krásou modrej krajinky.